UMENIE

Loke Utgard pracuje s provokatívnou fotografiou a filmom a skúma túžbu, starnutie, zraniteľnosť, sexualitu a hranicu medzi fine art a pornografiou.

Pre kurátorov, galérie, múzeá a organizátorov výstav, ktorí hľadajú umelcov pracujúcich s telom, intimitou a spoločenským tabu, predstavuje nasledujúce umelecké vyhlásenie prax a jej opakujúce sa otázky.

Návrhy výstav a projekcií možno riešiť priamo s umelcom. Uveď inštitúciu alebo priestor, kurátorskú tému, navrhovaný formát, miesto a termíny a diela, ktoré ťa zaujímajú.

Napíš na contact@lokeutgard.com a preberieme návrh aj dostupnosť relevantných diel.

Fotografické diela dostupné na nadobudnutie nájdeš medzi limitovanými erotickými a provokatívnymi fine art tlačami v Zberateľských edíciách. Otázky na akvizíciu a výstavy sa riešia oddelene.

contact@lokeutgard.com · Zberateľské edície

Zaujíma ma súkromný život a myšlienky pod tou slušnou verziou.

Túžba, starnutie, príťažlivosť, hanba, fantázia, zraniteľnosť, sex, kontrola, žiarlivosť, neha, nádej, odlišnosť, škaredosť, humor a všetky veci, ktoré úplne obyčajní ľudia nosia v sebe, zatiaľ čo svetu ukazujú oveľa upratanejšiu verziu seba samých.

Tieto veci nevyhnutne skúmam z miesta, kde stojím ja: ako biely muž v strednom veku, ktorý sleduje, ako jeho vlastné telo starne, a zároveň si všíma, že zvedavosť, túžba a predstavivosť nemusia starnúť rovnakým tempom.

Je tam rozpojenie. Trhlina.

A viem, že v tom nie som sám.

Toľko vecí zostáva nevypovedaných a napriek tomu každý deň potichu sedí v temnejších kútoch našej mysle.

Ten rozpor ma fascinuje.

Schránka sa mení. Niekedy dramaticky. Ale čo sa stane s človekom vnútri? Čo sa stane s príťažlivosťou? Sexualitou? Fantáziou? S vecami, ktoré stále chceme, ale čoraz viac máme pocit, že by sme ich chcieť nemali?

Veľká časť mojej práce sa začína pri tej mierne nepríjemnej reakcii yuck.

A úprimne povedané to považujem za dobrú vec.

Často ju sledujem ako pes stopu. K nepríjemnej myšlienke, spoločensky nevhodnej túžbe, fantázii, ktorú chce niekto okamžite schovať, odmietnuť alebo odsúdiť.

Príliš starý.

Príliš mladá.

Príliš sexuálne.

Príliš hrubé.

Príliš intímne.

Príliš škaredé.

Príliš veľa.

Namiesto toho, aby som hneď odvrátil oči, zvyčajne chcem vedieť prečo.

Niekedy nás nepohodlie varuje pred niečím dôležitým.

Niekedy sme len dorazili k jednej z tých neviditeľných kultúrnych hraníc, ktoré dávno nastavili predchádzajúce generácie, a už veľmi dlho sa nikto neopýtal prečo.

Nemám veľký rešpekt k hranici len preto, že je stará.

To neznamená, že tvorím obrazy len kvôli šoku. Šok sám pre seba sa veľmi rýchlo stáva nudným.

Oveľa viac ma zaujíma rozpor.

Krása a rozpad.

Mladosť a vek.

Sila a zraniteľnosť.

Kontrola a odovzdanie.

Neha a vulgarita.

Obyčajné a explicitné.

Čo ukazujeme a čo si myslíme.

Niekedy to potrebuje tvár alebo pohľad.

Niekedy starú ruku na mladej koži.

Niekedy nahotu.

Niekedy sex.

Nevnímam to ako oddelené umelecké svety.

Ľudské telo je jednoducho ďalší jazyk a sexualita je jedna z najstarších a najsilnejších vecí, ktoré ľudstvo po stáročia zároveň oslavuje, skrýva, reguluje, fantazíruje o nich a predstiera, že na ne nemyslí.

Mnohé z rovnakých otázok skúmam aj filmom.

Fascinuje ma, čo sa stane, keď sa žánre, ktoré by údajne mali zostať oddelené, začnú prelínať.

Krátky film a film pre dospelých.

Dráma a pornografia.

Fantázia a realizmus.

Fine art a vulgarita.

Niečo krásne filmové sa zrazu stane explicitným.

Niečo explicitné odmietne prestať byť ľudské.

Fantázia môže desiatky rokov existovať súkromne v niečej hlave a nikdy sa nevysloviť. Film mi dáva možnosť nechať ju dýchať, pohybovať sa, vytvoriť postavy a nakoniec sa stať fyzicky skutočnou na obrazovke.

To ma zaujíma oveľa viac než jednoducho reprodukovať vizuálny jazyk bežnej pornografie.

Prečo musí uveriteľný krátky film ustúpiť vo chvíli, keď sa sex stane skutočný?

Prečo musí explicitný sex zrazu opustiť postavu, emóciu a príbeh?

Prečo sme tak v pohode so simulovaným násilím, smrťou, nenávisťou a krutosťou, ale stále nás hlboko znervózňuje, keď kamera odmietne odísť z miestnosti počas jedného z najobyčajnejších ľudských aktov?

Tie hranice ma zaujímajú.

A rád ich prekračujem.

Tiež ma príliš neohuruje veľká časť sveta, ktorý sme okolo seba postavili.

V modernom živote je obrovské množstvo hrania.

Ako vyzerať.

Ako sa správať.

Aké mať názory.

Akú morálku ukazovať.

Na koho robiť dojem.

Ako naňho robiť dojem.

Aké telo ukazovať.

Aké túžby sú prijateľné.

Aké myšlienky je bezpečné priznať.

Čo musí zostať skryté.

Budujeme identity pre kolegov, priateľov, partnerov, cudzích ľudí a čoraz viac aj pre publikum online a potom míňame obrovské množstvo energie na ich udržiavanie.

Každý sa stane vlastným malým PR oddelením.

Pripadá mi to vyčerpávajúce.

A často neuveriteľne povrchné.

Veľká časť mojej práce sa preto zaujíma o chvíle, keď ten naleštený povrch praskne.

Sekunda, keď niekto zabudne na pózu.

Myšlienka, ktorú by asi nemal priznať.

Túžba, ktorá nezodpovedá identite, ktorú ukazuje.

Príťažlivosť, ktorá pôsobí spoločensky nevhodne.

Telo, ktoré odmieta zostať mladé.

Emócia, ktorá nie je pekná.

Fantázia, kvôli ktorej niekto okamžite povie: Nie. To je odporné.

Práve tam často začnem byť zvedavý.

Posúvam hranice, pretože mi ukazujú, kde sa ľudia začínajú emocionálne zapájať.

Niekedy to robí prácu nepopulárnou.

Niekedy nenávidenou.

Niekedy milovanou.

Niekedy sa ľudia smejú.

Niekedy cúvnu.

Niekedy sa pozerajú oveľa dlhšie, než čakali.

Všetky tie reakcie ma zaujímajú.

Nepotrebujem zvlášť, aby sa každému páčilo, čo robím, a mám veľmi malý záujem obrusovať nápady tak dlho, až sa nimi nikto nemôže cítiť dotknutý.

Keď sa všetci okamžite zhodnú, že je obraz vkusný, vhodný a krásny, niekedy sa pýtam, či som vôbec niečo objavil.

Fotografia nekončí pri ľuďoch vo vnútri rámu.

Človek, ktorý sa pozerá, prináša do práce vlastnú históriu, morálku, príťažlivosť, predsudky, zvedavosť, hanbu a nepohodlie.

Dvaja ľudia sa môžu pozerať na úplne rovnaký obraz a vidieť úplne odlišné veci.

Jeden vidí krásu.

Druhý obscénnosť.

Jeden vidí vykorisťovanie.

Druhý slobodu.

Jeden vidí humor.

Druhý niečo, čo by zúfalo chcel nikdy nevidieť.

Tá medzera ma obrovsky zaujíma.

Niekedy si ani nie som istý, či je skutočným námetom fotografie človek na nej.

Možno je to človek stojaci pred ňou.

Zostávam zámerne súkromný a pracujem pod menom Loke Utgard.

Príliš nechcem, aby sa človek za kamerou stal námetom.

Práca stačí.

A možno je na mieste jedno varovanie.

Asi nie som pre slabšie povahy.